Čo majú myši a porucha pamäte spoločné s vytváraním zvykov

Práve teraz sa ukazuje, ako sú zvyky pre ľudí vlastne dôležité. Jednou zo základných ľudských potrieb je potreba bezpečia a istoty a práve zvyky a rutiny nám túto potrebu pomáhajú napĺňať. Steven L. Neuberg and Jason T. Newsom z Univerzity v Arizone zistili, že ľudia majú len obmedzenú kapacitu pre spracovávanie informácií a tým aj pre rozhodovanie. Preto si väčšina z nás vytvorila rutiny, ktoré nám každodenné rozhodovanie uľahčujú a pre naše psychické zdravie je dôležité si ich uchovať aj v tomto čase. Pozrieme sa preto na to, čo to vlastne zvyk je a ako sa vytvára. 

Zvláštny prípad pacienta E.P. 

 Prípad pacienta E.P. je jedna z najznámejších štúdií skúmajúcich, ako vlastne funguje naša pamäť. Dnes už vieme, že E.P. bol v skutočnosti Eugene Pauly. Eugene bol vo svojich 70 rokoch diagnostikovaný s virálnou encefalitídou. V dôsledku ochorenia v jeho mozgu nastali permanentné fyziologické a psychologické zmeny. Preto sa stal súčasťou dlhotrvajúcej štúdie, ktorá sa snažila zistiť, ako zasiahnuté časti jeho mozgu ovplyvňujú jeho fungovanie. 
 
Ochorenie zasiahlo najmä centrum v mozgu, ktoré je zodpovedné za transformáciu krátkodobých spomienok na dlhodobé. Pamätal si tak, kto je, pamätal si svoje detstvo, ale spomienky z posledných 10 rokov pred ochorením sa vytratili. Myslel si, že má 60 rokov, a pritom mal 70. Občas nespoznával vlastnú manželku, ani deti, nepamätal si, ktorý je deň a jeho lekári sa mu museli každý deň niekoľkokrát predstavovať. Niekedy sa naraňajkoval, o pár hodín neskôr na to zabudol a išiel si dať raňajky opäť. Zaujímavé však bolo, že inak dokázal Eugene fungovať celkom normálne a na prvý pohľad by ste nespoznali, že s ním niečo nie je úplne v poriadku. 
 
Larry Squire, profesor, ktorý strávil väčšinu svojho života štúdiom neuroanatómie pamäti, sa rozhodol Eugena podrobiť rôznym testom. Jeden z týchto testov používal kartičky s geometrickými tvarmi, ktoré mali na zadnej strane napísané slovo “správne” alebo “nesprávne.” Pomocou týchto kartičiek chceli zistiť, či si Eugene zapamätá, ktoré tvary majú na zadnej strane “správne” a ktoré nie. Eugene sa prvý deň s kartičkami zoznámil a snažil sa ich zapamätať. Ďalšie dni sa ho potom pýtali, či je tvar správny alebo nie. Najskôr to Eugeovi pochopiteľne veľmi nešlo. Čo však bolo zvláštne, postupne sa v tomto teste zlepšoval a naučil sa určiť, ktoré tvary sú “správne.” Ako je to možné, keď si nepamätal, ani čo mal na raňajky? Squire si najskôr nebol úplne istý. 

Krátko potom, ako Eugena prepustili z nemocnice, volala Squireovi Eugenova manželka, pretože Eugene po raňajkách odišiel z domu a ona sa bojí, že netrafí naspäť. Vydali sa ho hľadať. V medzičase sa Eugene úplne bez problémov prešiel a vrátil sa sám domov. Keď sa Eugena spýtali, kam išiel,Eugene nebol schopný povedať, kde presne sa bol prejsť. Ako sa Eugene dokázal vrátiť domov, keď ani nevedel povedať, kde bol?  

Squire však zistil, že Eugene na podobnú prechádzku po raňajkách zvykol chodiť aj pred ochorením. Zrazu to všetko začalo dávať zmysel. Eugenov mozog si trasu prechádzky za tie roky zautomatizoval. A aj po ochorení sa hneď, ako sa naraňajkoval, automaticky “zapol” zvyk prechádzka a Eugene dokázal prejsť rovnakú trasu ako obvykle bez vedomého rozmýšľania. V tomto momente Squire zistil, že zvyky môžu pretrvať a ďalej sa vytvárať, aj keď si človek nedokáže spomenúť, ani koľko má teraz presne rokov. 

Zvyky sú totiž automaticky aktivované správanie v rámci konkrétneho kontextu (napr. podobne ako u Eugena sa aktivoval zvyk prechádzka po tom, ako sa naraňajkoval), ktoré sa opakovane v tomto kontexte vyskytlo v minulosti (Neal, Wood & Quinn, 2006). 

Ako nám myši pomohli pochopiť, ako sa vytvárajú zvyky 

Vedci z National Institute on Alcohol Abuse and Alcoholism v USA chceli pochopiť, ako presne sa vlastne zvyky vytvárajú, aby mohli účinne liečiť závislosti. Závislosť je totiž tiež len veľmi silný zvyk. Rozhodli sa pripojiť myšiam na mozog elektródy a sledovať, ako sa učia bežať bludiskom. 
 
Na začiatku testu sa vždy ozval hlasný krik, otvorili sa dvierka a myš bola vpustená do bludiska. Na konci bludiska na myš čakala sladká odmena. Keď myš vbehla do bludiska prvýkrát, jej mozgová aktivita bola od počiatočného kliku, až kým nenašla odmenu, veľmi vysoká. Myš sa totiž stále rozhodovala, ktorým smerom sa má vydať. Keď myš prebehla niekoľkokrát úspešne bludiskom, naučila sa správnu cestu k odmene. To môžeme pozorovať aj sami na sebe. Keď sa niečo robíme opakovane (napr. pravidelne trénujeme, ako zahrať jednu skladbu na klavíri), nakoniec sa to naučíme. 
 
Zaujímavá však bola mozgová aktivita myši, ktorú vedci pozorovali. Keď už myš poznala správnu cestu, mozgová aktivita sa zvýšila len na začiatku, keď zaznel klik, a na konci, keď myš dostala odmenu. Keďže si myš cestu bludiskom zautomatizovala, nevyžadovala si toľko energie.Prečo bol však mozog myši aktívny aj na začiatku? Postupom času sa totiž myš naučila spojiť si klik s očakávaním toho, že dostane odmenu.  
 
Presne takto to funguje aj u ľudí. Pekným príkladom môže byť napr. čistenie zubov. Keď sme boli malí, rodičia nás postupne naučili, že po raňajkách je treba si vyčistiť zuby a ako to správne robiť. Teraz už automaticky ráno zamierime do kúpeľne a bez rozmýšľania robíme naučené pohyby kefkou. Odmenou je nám potom nielen svieži dych a čisté zuby, ale aj skutočnosť, že sa neobávame priblížiť k ľuďom alebo pobozkať našu drahú polovičku. 
 
Zvyk teda funguje tak, že najskôr príde podnet. Tento podnet aktivuje zautomatizované správanie. A na záver príde odmena, ktorá zabezpečí to, že toto správanie budeme chcieť opakovať aj v budúcnosti. Vzniká tak cyklus opakovania zvyku (po anglicky označovaný ako habit loop.) 

×
×